Priatelia,

chceli by sme vám povedať príbeh, ktorý sa síce nestal, a napriek tomu nemá ďaleko od reality. Je totiž spleťou príbehov, ktoré sme zažili a zažívame u nás v organizácii.

Ruženka. Usmiata a skromná pani. Má 53 rokov a je najstaršou z 5 sestier. Jedna z nich je len o 12 minút mladšia, Gabika. Dvojičky, no ich životy sú veľmi rozdielne. Aktuálne pani Ružena býva v jednoizbovom byte v Devínskej Novej Vsi, no posledných 20 rokov bolo pre ňu zložitých.

Keď mala 33 rokov, rozviedla sa. Úľava, samostatnosť a sloboda. Po čase stretla Milana – muža s nákazlivou bezprostrednosťou a množstvom kamarátov. Dali sa dokopy ako dve veselé kopy. Šialene sa do neho zbláznila. Všimla si, že si rád a často vypije, ale tolerovala mu to – keď si vypil, bola s ním zábava. Jeden večer prišiel Milan domov veľmi opitý. Ružene sa to nepáčilo, ľúbila ho, bála sa oňho, a povedala mu svoj názor na jeho závislosť. Udrel ju. Konfliktov a bitiek bolo postupne viac a viac. Napriek tomu s ním ostala a nikomu nepovedala o jej trápení.

Ružena v tom čase pracovala vo firme, ktorá žiaľ znižovala svoje náklady. Prepúšťanie sa dotklo aj jej. Mala ešte našetrené peniaze, a tak sa jej podarilo na nejaký čas prežiť aj bez práce. Všetko sa skomplikovalo, keď Milan v práci nafúkal. Vyhodili ho. Obaja zostali bez príjmu, požičiavali si, no postupne sa za tri roky dostali na nulu. Nemali na nájom a ocitli sa s tromi kuframi na železničnej stanici. Pokúšali sa chodiť aspoň na brigády. Prespávali, kde sa dalo, ale bez domova ide všetko v živote človeka oveľa náročnejšie.

Ružena nebola v tomto rozpoložení spokojná. Napriek tomu, že to nebolo ľahké, rozhodla sa s Milanom rozísť. Ozvala sa sestrám, no hanbila sa povedať, v akej situácii sa nachádza. Dvojička Gabika sa ale dozvedela o Ruženiných problémoch, vyhľadala ju a povzbudila, že nie je hanbou požiadať o pomoc.

Vonku sa pomaly ochladzovalo. Bol november, zima a daždivo. Večer padala hmla a šero. Pri prechádzaní cez cestu Ruženu zrazila električka. Zobudila sa až v nemocnici. Po nehode prišla o pravú ruku. Po čase strávenom na traumatologickom oddelení sa jej opýtali, či by sa nechcela ísť doliečiť do Útulku sv. Lujzy. Skúsila to. Prijala pomoc. Pracovníci útulku pomohli pani Ružene vybaviť invalidný dôchodok.

Keď sa jej zdravotne polepšilo, začala rozmýšľať ako ďalej. Napriek novému hendikepu sa cítila byť stále mladá a vitálna. Namiesto pomalého dožívania v domove sociálnych služieb by radšej chcela žiť ešte nejaký ten čas sama; v útulnom, maličkom byte. Ako bežní ľudia. Ale jej nízky príjem a pohnutá minulosť z nej nerobili učebnicovú nájomníčku pre komerčný trh. Táto výrazná zraniteľnosť ju na druhej strane priam predurčovala na spoluprácu s Integračným programom bývania, ktorého pracovníci Ružene sprostredkovali bývanie v jednoizbovom byte a poskytli potrebnú pomoc a podporu v novom, dôstojnejšom živote.

Dnes sú to takmer dva roky, čo pani Ružena býva samostatne. Začiatky neboli jednoduché. Občas máva Ružena horšie dni, najmä keď sa vyrovnáva so svojimi náladami, pocitmi, či hendikepom. Veľkou oporou v jej samostatnom bývaní je sociálna pracovníčka Mira a tiež pracovník pre bytové otázky Maxo, s ktorým už vyriešili viacero praktických vecí ohľadom bytu.

Po určitom čase sa Ružene podarilo nájsť si prácu na skrátený úväzok. Trikrát do týždňa upratuje kancelárie vo firme. Kolegovia o nej hovoria, že je veľmi pracovitá a dôsledná. A my vieme, že to tak naozaj je, pretože aj v byte má vždy pekne upratané a čisto. Vďaka práci sa jej podarilo nájsť si dve kamarátky. So sestrou sa pomaly snažia nájsť si k sebe cestu.

Hoci pani Ružena nie je reálna osoba, v Depaul zažívame podobné príbehy často. Všetky ich spája jedno – bývanie je pre každého dôležitým pevným základom, na ktorom je možné stavať svoj nový život. Stabilné bývanie je východiskom pre získanie a udržanie si práce, zlepšenie zdravotného stavu, vyriešenie sociálnych aj osobných životných otázok.
To všetko ide ľahšie človeku s domovom.