Jazykovedec: Čo delí bezďáka od človeka bez domova? Dôstojnosť
Vidieť človeka v núdzi pod nálepkou „bezďák“ vyžaduje zmeniť slovník a prehodnotiť váhu slov. O tom, ako spôsob nášho vyjadrovania dokáže vziať, ale aj dať šancu na dôstojný život ľuďom bez domova, hovorí Roman Soóky z oddelenia sociálnej lingvistiky Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied.
Slová ovládajú naše zmýšľanie, rozhodnutia aj činy. Vedia zachraňovať životy, ale rovnako ľahko môžu sabotovať humanitárnu pomoc neziskových organizácií ako Depaul Slovensko – združenia, ktoré už 18 rokov pomáha dostávať ľudí z ulíc, poskytuje im krízovú pomoc a asistuje pri hľadaní trvalého domova.
postele v Nocľahárni sv. Vincenta de Paul
Prosba, s ktorou sa Depaul Slovensko obracia na širokú verejnosť a žiada o 2 % dobrovoľný príspevok z daní, ostáva často ignorovaná aj kvôli jazykovým nálepkám ako „bezďák“ či „socka“, ktoré otupujú súcit a podporujú čierno-biele vnímanie problematiky bezdomovectva. Veď prečo pomôcť niekomu, kto si za svoj problém môže sám a keby nebol taký „lúzer“, nemrzol by teraz pod starou dekou na ulici?
Podľa jazykovedca Romana Soókyho zohráva jazyk nezanedbateľnú rolu v šírení a prehlbovaní predsudkov súvisiacich s bezdomovectvom. Túto rolu si si pritom ani neuvedomujeme, pretože ju na prvý pohľad nevidieť. „Ak jazykom rozumieme komunikačný nástroj, ktorým si ľudia medzi sebou odovzdávajú informácie, tak argument o šírení predsudkov neobstojí. Veď človek predsa na základe vonkajších znakov – napríklad, že táto osoba prespáva na ulici – iba objektívne pomenúva realitu. Ani v slovníku pri hesle bezdomovec nenachádzame označenie pejoratívnosti. Ak však poupravíme našu perspektívu, z ktorej na jazyk nahliadame, ponúka sa nám i odlišná odpoveď.“
klientka Terénnej práce bl. Rozálie Rendu
„Jazykom totiž aj orientujeme pozornosť iných,“ pokračuje jazykovedec. „Tam je príčina, prečo si občas nerozumieme. V komunikácii s ostatnými navigujeme ich pozornosť tak, aby nazerali na svet našimi očami. Kladieme fakty do rôznych súvislostí – štylizujeme ich. Do hry tak vstupuje individuálny životný príbeh každého z nás, ktorý sa v komunikácii odráža v podobe konotácií. Práve tie vplývajú na naše emócie, pričom rozličné štylizácie navodzujú ľuďom rozličné konotácie, a preto neuváženým či necitlivým používaním jazyka (ne)vedomky skutočne prispievame k šíreniu stereotypov.“
Vráťme človečinu do slovníka
Pre zmienenú zmenu perspektívy je dôležité bližšie sa oboznámiť s dvomi pojmami – „person-first language“ a „identity-first language“. Soóky ich označuje ako dve protichodné stratégie, ktorými sa v komunikácii môžeme riadiť. Spoznať rozdiel medzi nimi nám dovolí byť ľudskejší a empatickejší.
„Prvú stratégiu by som poslovenčil v duchu ‚človek na prvom mieste‘, čo znamená, že za každou jazykovou nálepkou, ktorou pomenúvame skupiny – v tomto prípade bezdomovcov – sa skrýva životný príbeh jednotlivca. Každý z nás je predsa originál a žiadna skupina nikdy nebude homogénna, tak prečo pripisovať jednotlivcom črty, ktoré sa nám stereotypne spájajú s kategóriou bezdomovectvo? Z toho pramení i pomenovanie človek bez domova, lebo hoci je pre našu orientáciu vo svete potrebné vedieť pomenovať realitu, dokážeme to robiť aj bez podnecovania k nežiadúcim asociáciám, ktorými je napríklad slovo ‚bezďák‘ nasiaknuté.“
Ošetrovňa sv. Alžbety – Nízkoprahové denné centrum a centrum osobnej hygieny
Keď sa „človek“ vytratí z jazykového prejavu, vytratí sa aj z nášho povedomia, čo je riziko druhej komunikačnej stratégie, ktorá stavia do popredia všeobecnú identitu. Navonok zanedbateľná zmena v pomenovaní tak v skutočnosti vedie k priepastnému rozdielu v nazeraní na problematiku.
Z niekoho sa stane niečo. Niekomu chceme pomôcť. Od niečoho sa chceme dištancovať. Jedinečná osobnosť s vlastným životným príbehom ostáva v úzadí, prehliadaná a ignorovaná, presne ako človek, okolo ktorého možno dennodenne prechádzame bez povšimnutia. Nevidieť však v tomto prípade znamená odsúdiť na život na ulici. Bez šance na dôstojný návrat do spoločnosti.
návšteva u klienta Integračného programu bývanie
(Nie celkom neškodné) jazykové nálepky
Soóky je presvedčený, že aj malá zmena ako uvedomelá úprava jazyka dokáže zlepšiť vyhliadky verejnosťou prehliadanej sociálnej skupiny, akou sú ľudia bez domova. „Je zaujímavým fenoménom doby, že všetci chceme byť vnímaní ako individuality, jedinečné osobnosti, avšak už menej sa zaujímame o to, aké reči vedieme o ľuďoch, ktorých považujeme za tých iných,“ uvažuje jazykovedec.
„Hoci by sa na prvý pohľad mohlo javiť nálepkovanie ‚bezďákmi‘, ‚osadníkmi‘, ‚tlsťochmi‘, ‚ultraliberálmi‘ či ‚katolibanom‘ ako neškodné, opak je pravdou. Metaforická výstižnosť takéhoto jazykového správania je vykúpená jednak postupným hrubnutím jazyka, ktorý sa na nás odvšadiaľ valí, jednak skratkovitým zmýšľaním o svete. Iba prehodnocovaním váhy našich slov – teda uváženým a citlivým jazykom, ktorý nás núti upúšťať od podobných jazykových nálepiek, sa vieme dopracovať k pozitívnej zmene. Pretože v konečnom dôsledku je to vždy iba o komunikácii človeka s človekom.“
Nocľaháreň sv. Vincenta de Paul
Aj vy môžete pomôcť strhnúť nedôstojné nálepky a dať ľuďom bez domova príležitosť na dôstojný život. Stačí byť o 2 % ľudskejší…
2 % z vašich daní venovaných neziskovej organizácii Depaul Slovensko budú využité na prevádzku dlhodobých programov pomoci ľudom bez domova. Počas minulého roka poskytli ľudia z organizácie Depaul Slovensko 80 775 nocí v bezpečí, vydali 161 222 porcií jedál, vykonali viac ako 1 890 ošetrení a pomohli viac ako 1 850 jednotlivcom v núdzi. 96 ľudí sa posunulo do lepších životných podmienok. Toto všetko sa podarilo dosiahnuť len vďaka pomoci tých, pre ktorých ľudia bez domova nie sú neviditeľní.
