Danka u nás pracuje už pomaly tretí rok. Začínala ako pomocná pracovníčka, ale dnes je z nej právoplatná (cháp s diplomem) sociálna pracovníčka v našej nízkoprahovej nocľahárni. Vo voľnom čase sa venuje cestovaniu, permakultúre či yóge. Má toho proste hodne na tanieri…
“Žila som na Srí Lanke niekoľko mesiacov s ľuďmi z džungle, pričom sme pracovali na farme, kde sme sa museli naučiť sebestačnosti – jesť iba to čo vypestuješ a vychováš. Naučilo ma to vnímať svet inými očami.” Práve na cestách v Indii či Indonézii sa stretávala s veľkou chudobou a ľuďmi žijúcimi na prahu úplnej biedy.
Popri škole pomáhala i v Rusku na Sibíri. Pracovala tam s deťmi zo sociálne slabších rodín, ale aj s ľuďmi bez domova, za ktorými jazdili s mobilnou ambulanciou. “Tiež sme chodievali pomáhať aj priamo do nemocnice alebo do terénu pri Uralských horách, kde som slúžila v invalidovni pre bývalých väzňov, vojenských veteránov, ľudí bez domova či chorých na tuberkulózu.”
No a dnes?
“Na tejto práci mám rada osobný kontakt s klientom. Veľa ma učí o mne samej a mám možnosť rásť odborne a možnosť meniť príbehy (osudy) našich klientov, aby sa posunuli.”
“K ľuďom bez domova sa musíme postaviť tak, že sú to ľudia, ktorí majú oveľa väčšie problémy a stresy (na tej ulici) ako my. Takže sa na nich neviem nikdy nahnevať. Ak trpia depresiami, traumami a posttraumatickými stresovými poruchami, nemajú také isté možnosti liečby ako bežný smrteľník. A treba povedať, že psychickými problémami trpí veľká časť našich klientov.”
Je to presne tak, ako hovorí naša Danka a čo sa snažíme častokrát opakovať i my. Základom našej práce a každodennej pomoci je nesúdiť. Byť prítomný, podať ruku a počúvať. Tam sa začínajú diať zázraky.
Ďakujeme, za Danku a všetkých našich hipisákov, punkáčov, etnáčov či iných druhov z kruhov #depaulludia, lebo bez nich by naša služba nebola možná. A to už začína ísť do tuhého kamoši. Majte otvorené oči a srdcia v tieto chladné dni!
Vaši Depauláci 
