Peter, 29 rokov. Na ulicu som sa dostal z dôvodu manželskej krízy.

Spolu so mnou sa na ulicu dostala aj mamina. Zo začiatku sme bývali u jednej známej na chate bez elektriny a bez vody v záhradkárskej oblasti.. Každú noc sa však niekto pokúšal túto chatku vylomiť. Nezvládali sme to a tak sme odtiaľ odišli.

Prišli sme do nocľahárne Depaul, ktorú som poznal už dávnejšie. Občas som tu prespával, keď som sa pohádal s rodičmi. V nocľahárni sme už siedmy mesiac. V nocľahárni som sa cítil dobre, snažil som sa s každým dobre vychádzať. Doteraz som ešte s nikým nemal žiadny konflikt. Všetci ma považujú za úprimného a férového človeka. Do problémov sa nechcem dostať, kvôli chorej mame, ktorú by to zranilo. Personál považujem za ústretový a láskavý.

Odkedy sme tu, stále som sa pokúšal hľadať zamestnanie. Nedarilo sa mi a už som bol z toho zúfalý. Počas pobytu v nocľahárni som predával časopis Cesta. Pomohlo mi to zarobiť si na zaplatenie nocľahárne a mohol som si kúpiť cigarety. Bol to slabý príjem, no aj za to som vďačný. Dalo sa z toho vyžiť, ale nestačilo to na to, aby som sa postavil na vlastné nohy. Nevedel som, čo mám robiť, až raz som sa spýtal jednej pani, či nepotrebuje zamestnanca. Ponúkla mi prácu upratovača v noci.

Konečne mám prácu v ktorej som podpísal dohodu na dobu šiestich mesiacov s možnosťou predĺženia na dobu neurčitú. V nocľahárni mi umožnia vyspať sa po nočnej zmene. Čoskoro chcem odísť bývať na ubytovňu, postaviť sa tak na vlastné nohy a necítiť sa ako bezdomovec.

Ľudom na ulici by som odkázal: „Nezahadzujte príležitosti, keď vám niekto ponúka zamestnanie, neváhajte zobrať hocičo a dokážte ostatným, že na to máte tak, ako sa mne podarilo!“