„Dostať správu o tom, že zomriete…To je, akoby sa na vás po úzkej chodbe valil obrovský balvan a vy viete, že k tomu stretu príde a že vás to rozdrví. Ale ešte predtým utekáte kde sa len dá.“
Marián doopatroval mamu, požičal kamarátom peniaze, tí mu ich nevrátili. Potom ochorel, ostal bez prostriedkov, dostal sa na ulicu. Vedome sa pokúšal upiť na smrť, aspoň tak vravieval. Potom (síce to znie ako lacný príbeh, ale…) sa stal zázrak. Marián vravieval, že ho zachránila viera. Na papieri sa to neznie veľmi uveriteľne, ale skúsenosť, ako ju vedel popísať on, bola trvalá. Dostal sa do útulku, ktorý vedú sestry Matky Terezy, tam sa vymotal z najhoršieho. Hoci mal ťažké zdravotné následky, priam zázračne sa vyhol devastačným následkom svojich ochorení.
Raz mi povedal, že žijeme tajne, pretože nevidíme či ten, kto práve prešiel okolo nás, nemá rakovinu. Alebo Alzheimera. Alebo či si nenesie niečo, čo na prvý pohľad vôbec nevidno. Tento mesiac sa Marián odsťahoval do stabilnejšieho bývania, že nás príde navštíviť, kedy sa len bude dať, že na cigaretku sa vždy čas nájde.
S ním na izbe býval Martin, ktorý zas disponoval írečitým zmyslom pre humor. V noci prišiel a vraví: Ja za vás tie schody umyjem. Lebo sa mi snívalo, že ste mi zachránili psa. Dušan ho zrazil na kolobežke a vy ste ho na tej našej úzkej chodbe oživovali!
Inak bol po porážke a spolu s ňou vyfasoval afáziu – nevedel rozprávať. Postupnou rehabilitáciou sa jeho rečový prejav zlepšoval geometrickým radom. Na jedno oko nevidel. Jeho stav sa postupne stabilizoval a aj on si už zbalil svojich päť slivák (ako sám vravieval) a býva v stabilnejšom bývaní.
Mirka volali D´artagnan, alebo Kocúr v čižmách. Parťák mu zomrel nejaký čas predtým, ako sa dostal k nám. Na ulici bol 30 rokov a v otázke prežitia bol majster. U nás zaťal zuby, vydržal zimu, o nejakých pár rokov omladol (aspoň sa tak zdalo) a naši sociálni pracovníci mu vybavili miesto v domove sociálnych služieb.
Často sa k nám dostane aj ktosi v naozaj katastrofálnom zdravotnom stave. Druhý Marián po celý čas takmer len ležal, mal zle zrastenú nohu a bol po porážke. Nedokázal sa ani posadiť, nieto ešte dostať sa do kúpeľne či na záchod. Postupne sa jeho stav trošičku zlepšil a dokázal sa sám posadiť na invalidný vozík. Dnes už vďaka našim sociálnym pracovníkom tiež žije v domove sociálnych služieb.
Viera bola u nás len jednu noc v terminálmom štádiu rakoviny. Naši zamestnanci jej vybavili miesto na onkológii, kde krátko na to zomrela.
Niekedy u nás ľudia prebývajú od jari do jesene, inokedy až do zimy, niekedy len jednu noc. Aj tí, o ktorých píšem (a o mnohých som ešte nenapísala) žili na Lujze rôzne dlho. Odišli ale takmer naraz, počas tohto mesiaca. Aj ja sa občas ešte zabudnem a hľadám ich na izbách, ktoré už patria celkom iným nocľažníkom. Celkom iným príbehom
