Je ťažké si ho nevšimnúť. Komunikatívny, usmievavý a hlavne stále v pohybe. Andrej sa narodil neďaleko Wroclawi v Poľsku. Pochádza zo šiestich detí. Otec pracoval ako dôstojník v poľskej komunistickej armáde, matka vo fabrike na zdobenie kryštálu. Keďže otec mal problémy s alkoholom, musel v armáde skončiť a zamestnal sa ako vedúci murárov stavebnej fabriky. Napriek manželovi – vojakovi, mama mala v rodine veľký rešpekt. Andrej spomína na matku ako na dobrú ženu, ktorá sa vedela o všetky svoje deti postarať. Keď otec prepil všetky peniaze a doma bola chudoba, mama vedela zariadiť, aby deťom nič nechýbalo. Vzťahy v rodine boli súdržné a jeden druhému navzájom pomáhali. Po rozvode rodičov sa bohužiaľ rodina rozpŕchla po svete.
Strednú školu vyštudoval v odbore gastronómia a hneď po škole si našiel prácu ako cukrár. Oženil sa, narodili sa mu deti a Andrej chcel, aby bola jeho rodina šťastná a aby im nič nechýbalo. Možnosť vyššieho zárobku videl v zahraničí.
V roku 1987 vstúpil do Francúzskej cudzineckej légie a podpísal zmluvu na 5 rokov. Ako hovorí, byť v cudzineckej légii znamená: „Vždy byť tvrdý, pripravený, vedieť zachrániť život. Učia Vás zabíjať ľudí, ale aj vedieť zachrániť druhého život a vážiť si kamaráta“. Umieranie mal každý deň pred očami…„deň za dňom, smrť ako kúsok chleba“.
Po návrate domov so zarobenými peniazmi sa snažil žiť normálny život – kúpil byt, auto a chcel žiť so svojou rodinou. Zamestnaný ako biletár na diskotéke podľahol aj iným ženám. Keď to manželka zistila, udala ho kvôli práci v cudzineckej légii, a tak sa dostal na rok a pol prvýkrát do väzenia. Po návrate do bežného života mu kamaráti z väzenia dali kontakty na ľudí, a tak sa stal „driverom“ – vozil kradnuté autá. V gangu sa riadili určitými pravidlami, ktoré prísne dodržiavali. Nesmeli udať kamaráta, ublížiť rodine kamaráta, zobrať drogy či znásilňovať ženy. Neostal len na pozícii „drivera“. Členovia gangu ďalej postupujú -predaj zbraní, predaj drog, ochrana verejných domov…
Zákon ho dostihol a vo väzení si odsedel s prestávkami asi 10 rokov.
Rozhodol sa urobiť radikálny krok a z gangu vystúpiť. „Nie je pravda, že sa nedá z gangu vystúpiť. Gang nie je mafia, ktorá je ako rodina“. Po 10 rokoch v gangu už nechcel žiť takýmto spôsobom a ako tvrdí, mohol pokojne odísť bez toho, že by sa mu niekto vyhrážal, niekto by mu chcel ublížiť alebo mu v tom niekto chcel zabrániť. Takýto život ho už nebavil. „Z toho si mal peniaze, mal si rýchle autá, pekné dievčatá, všetci sa ťa báli. Neskôr už je to iba adrenalín“. A nakoniec Andrej nebavil ani ten adrenalín.
Život poctivého človeka sa rozhodol začať v Čechách, kde sa zamestnal vo fabrike na výrobu automobilov. „Prvé dni to bolo čudné, normálne som sa sám na seba zhora díval, že neverím, že ja poctivo pracujem.“ Našiel si priateľku – Slovenku. Rozhodli sa, že pôjdu bývať do Nemecka k Andrejovej sestre, kam sa chceli dostať na falošné pasy, ale odhalili ich. Jeho zadržali, ona sa vrátila na Slovensko. Vďaka pomoci svojej sestry žil nejakú dobu v Nemecku, posielal priateľke peniaze, mal dobrú prácu, chcel normálny život. Volal priateľku k sebe. Nakoniec ho prehovorila nech priletí na Slovensko a budú žiť tu. Po prílete na bratislavské letisko ho však nikto nečakal. Našiel ju, žili spolu, ona však mala problémy s drogami. Bol to kolobeh zháňania drog, liečení, bolestí, hádok, rozchodov a on takýto život už nechcel. Rozišli sa.
Nechcel kontaktovať rodinu, nakoľko mu už veľa pomohli a on sa chcel postarať o seba sám. Na hlavnej stanici mu naši klienti poradili Nocľaháreň sv. Vincenta. S prestávkami jej sociálne služby využíva 5 rokov. Po jeho prepadnutí cudzími mužmi, ktorí ho okradli o všetko, čo mal a vzali mu aj doklady, zbili a vážne ho zranili, bol prijatý do Útulku sv Vincenta De Paul.
Pobyt v útulku mu pomohol hlavne v tom, že sa zlepšil jeho zlý zdravotný fyzický i psychický stav. Dostal šancu dať si svoj život opäť do poriadku. Keďže prišiel o svoje doklady, sociálna pracovníčka mu pomohla vybaviť cestovný pas. Keďže je stále občanom Poľskej republiky, nemá nárok na štátnu sociálnu pomoc od Slovenského štátu. Snaží sa nájsť si trvalé zamestnanie, chodieva na brigády. Aktívne sa zapája do života komunity v útulku. Je nápomocný pri rôznych aktivitách ako sú upratovanie, skrášľovanie okolia, starostlivosť o záhradku, pomoc personálu pri drobných opravách a pod. Táto pracovná terapia pomáha aj klientovi, lebo si opätovne vytvára pracovné návyky a tiež ako sám hovorí, mu to dáva pocit, že niekam patrí a že je potrebný.
Plány do budúcnosti si Andrej nerobí. „Riadim sa tým, čo mi môj starý kamarát povedal: ži dnes, lebo zajtra sa začína prvý deň tvojho umierania“. Jeden plán však predsa len má, obyčajný a zároveň veľký a dôležitý – nájsť si zamestnanie a riadne bývanie.
„Na Slovensku som sa naučil veľa, naučil som sa pomáhať ľuďom, lebo predtým som žil ako nečlovek. Preto viem, že život druhého človeka záleží aj od toho, čo ty urobíš, ako sa k nemu budeš správať a nevadí, či je smradľavý, špinavý, či je triezvy, či opitý, je to vždy človek.“
