Raz som dostal mail, v ktorom hľadali človeka na pozíciu ekonóma a na konci tohto mailu bola malými písmenkami poznámka, že hľadajú aj personál do stanového tábora, ktoré mesto zriadilo na pomoc ľuďom bez domova. Chytilo ma to a prihlásil som sa. Vďaka tomu, že som pracoval v stanovom tábore som bol medzi prvými záujemcami, keď neskôr v Depaul hľadali zamestnancov.
Dodnes si živo pamätám prvú službu pred Vianocami, keď sme nocľaháreň otvorili. Za tých 10 rokov som zažil rôzne vyhrotené situácie a mnohokrát sme s kolegami uvažovali, či naša pomoc má nejaký zmysel. Najmä vtedy, keď niekomu pomôžeme, s námahou ho postavíme na nohy a po čase sa nám tento človek opäť vráti, niekedy v ešte horšom stave. Nedávno mi kolegyňa spomínala, ako sa jej na ulici prihovorila jedna decentná pani – trvalo hodnú chvíľu, kým v nej spoznala našu bývalú klientku z útulku. Alebo som v parku stretol manželský pár s kočíkom na prechádzke: obaja boli naši klienti, vtedy narkomani, ktorí sa zoznámili u nás v útulku. Uvedomil som si, že ten nový človiečik v kočíku žije iba preto, lebo jeho rodičia dostali v pravý čas potrebnú pomoc. Oveľa viac príbehov však máme z opačného konca cesty života, kedy človek prežíva svoje posledné dni. Keď vidíme, že odchádza v pokoji, vyrovnaný, alebo dokonca zmierený so svojou rodinou, vtedy vieme, že naša práca má zmysel.
