Náš Jano (Žán) je tak trochu umelec, tak trochu večne zvedavý typ… Študovať začal architektúru, potom ukončil prírodné vedy v Bystrici no a dnes má pred sebou posledný ročník na katedre maľby na VŠMU. Ak by ste sa mali s niekým zaseknúť vo výťahu, tak je to on! Prehľad, humor ani nadhľad mu rozhodne nechýba (a keby prišlo k najhoršiemu je to inštruktor lezenia:)
V Depaule robí už okrúhlych 20 mesiacov ako pomocný pracovník v Nocľahárni sv. Vincenta. Stihol nám tam za ten čas pomaľovať steny a získať srdcia viacerých klientov, ale o tom už on sám…
Zmenil sa ti názor na ľudí bez domova po tom ako si začal pracovať v nocľahárni?
„Nemyslím. Určite mám viac informácií z prvej ruky, ale názor mám rovnaký. Stále sú to u mňa rebeli s vysokou schopnosťou ísť si svoje a prežiť. Keď sa nad tým zamyslím, anomáliou sme my „domovci“. Bezdomovci najviacej rušia tých ľudí, čo majú v mozgu koľaje tak hlboko zaryté, že keď sa im vykoľají vozík, tak na to umrú. Šaty robia človeka. Môj vzhľad je zjavným bezdomovcom podobný. Keď však ľudia zistia, že študujem umenie, tak je zrazu všetko v poriadku. Ba priam naopak, keby som bol uhladený – vycipkaný, tak by ma nebrali vážne, lebo však čo to je za umelca, keď ani bradu a vlasiská ako Kuko nemá. To je nejaký pózer. Naši klienti by o sebe mali hovoriť ako o umelcoch, ba lepšie mali by v to uveriť. Spoločnosť by ich potom krásne akceptovala a keby sa ešte prehlásili za brutalistov, tak by možno kresbu (nechám na fantázií čím) na starý kartón predali za slušné peniaze. Pozrite si životopis Basquiata, žil v kartónovej krabici v NY a potom sa predával za najväčšie peniaze.“
Máš u nás i nejakého obľúbeného klienta?
„Určite nie len jedného. Drvivú väčšinu rád vidím a nerád by som niekoho vypichol. Napríklad taká naša Anička farby cíti fyzicky. Pochopil som, že keby som jej deku a plachtu nevymenil za farbu ňou požadovanú, tak by sa ani nevyspala. V niektorých expozíciach hlavne súčasného umenia by mohla zažívať neskutočné veci. Rád spomínam na pána Martina. Na mojej prvej nočnej mi vyjavil tajomstvo Depaulu. Rýdzou východniarčinou mi oznámil: „JA ci povim prečo šméérdzia, bo še nesprchujú!“ Smejo príde vždy dobre naladený a mätie mi pojem o čase. Moc sa teší, keď ho večer pozdravíte dobré ráno.
Starý Vajda ma učí po cigánsky a veští mi, ktorú kolegyňu si vezmem za ženu. Zatiaľ vyberá dobre, inak by mal ban. Sem tam vie aj prekliať, ale keď ho pekne poprosíte, tak vás zasa odkľaje. Pán Kapitán rozpráva tak, že mu rozumieť len veľmi útržkovito. Raz však prišiel a tak sa tešil z toho, že som ho obehol na bicykli a mal som dve blikátka, ktoré neblikali synchrónne, že mi to úplne zrozumiteľne vysvetlil, ako mu až tašky z rúk vypadli, keď to videl. Pán Laci je veľký fanúšik umenia pochádza z rovnakej dediny ako náš veľký maliar Cipár. Porozprával mi kadečo samozrejme aj klebety. Pravidelne sa ma pýta na podrobnosti z maliarskej kuchyne. Strašne sa tešil z informácie, že si robím štetce z vlastnej brady a vlasov a odvtedy mi kontroluje dĺžku vlasu, či už som zrelý na štetec. Historiek je mnoho a niektoré sa stali aj námetmi a inšpiráciou mojich prác. Priživujem sa trochu na inom vnímaní našich klientov a sureále, ktoré úplne prirodzene nocľaháreň ponúka.“
Tvoj odkaz pracovníka z Nocľahárne sv. Vincenta?
„Myslím, že treba nie odkazovať, ale konať. Robiť v rámci svojich možností, čo sa dá, aby sa nám tu všetkým dobre žilo. Pozitívny príklad vlastným bytím je najsilnejší odkaz. Aj keď každý može znieť rôzne hlasno, spolu sme orchester.“
Najviac ho teraz škrie, že kvôli corone a obmedzeniam nemôže maľovať v školskom ateliéri.
„Musím robiť doma len takých škrčkov a tam sa má aj tak bývať, nie pracovať. Teším sa, že nemôžeme mať homeoffice (alebo každý pár klientov zoberieme domov?). A nemôžem navštevovať rodičov toľko, koľko by som chcel. Počas prvej vlny som nebol doma 6 mesiacov, čo mi je veľmi ľúto. A ešte ma COVID zasiahol túžbou mojej frajerky zadovážiť si šteňa a vybrúsiť parkety. Tak máme psíka starého ako CORONA a veľmi sa z nej tešíme.“
Takíto sú tí naši #depaulludia. Veľkí 
v každodennej pomoci.
