Pán František absolvoval umeleckú školu. 8 rokov hrával na klavíri a sám sa označuje za človeka-hudobníka. Kedysi mal rodinu, vzťahy, pracoval ako sanitár. Mal taký normálny život. Ale čo je to normálny život…

Ako sa dostane človek na ulicu?
„Úvodom tejto témy je, že peniaze kazia charakter a robia z človeka lumpa. V roku 1990 mi matka ťažko ochorela, dostala mozgovú porážku. Tak som sa o ňu staral, respektíve staral sa otec a ja som mu pomáhal. Chodil som popritom do roboty a fungovali sme ako normálna rodina. Lenže stalo sa to, čo sa stať nemalo a v roku 2003 náhle zomrel otec. Dostal som sa do veľkých problémov a vyzval svoju vlastnú sestru aby mi pomohla dochovať matku. Ona mi pomohla takým spôsobom, že ma nakoniec vyhodila z domu. Zacítila dedičstvo a túžbu po byte, lebo ona vlastný byt nemala. Dokázala sa kvôli nemu aj rozviesť a rozbiť celú rodinu. No tak ja som ostal na ulici a ona tam býva doteraz.“

Ako sa dá prežiť na ulici?
„Ťažko, lebo ulica vás zlomí, zlomí vašu psychiku, zlomí aj vaše ego. Odrazu začnete mať pocit, že už nie ste tým čím ste kedysi bol. Je to úplne iné proste. Stáva sa že podľahnete závislosti, napríklad alkoholu alebo iným drogám…

Mne to zobralo všetko. Zobralo mi to psychiku, hlavne mi to zobralo zdravie, podľahol som alkoholu. Je to také, že aj keď abstinujem, snažím sa, stále je to ako časovaná bomba. Viem a zažil som to sám na sebe, určité recidívy. To je taký boj. Človek sa úplne zmení. Tam ide o to, že keď padnete do tej svorky, začnete žiť ako totálna socka. Tak potom máte dve možnosti: buď sa z toho dostanete alebo tam zostane a zomriete na tej ulici. Samota je najhoršie čo môže byť… A pocit že nemám rodinu, že nemám nikoho.“

Kde sa vidíte o 10 rokov?
„O desať rokov?! Samozrejme že mám nejaké sny, imaginárne sny (smiech:)). Mmm neviem. O desať rokov. Neviem si to ani predstaviť…
To je niečo podobné ako keď si dávam otázku a už som si ju párkrát dal. Mám 42 rokov a nemám manželku a nemám deti, ja už neviem aký je to pocit…hej? Založiť si rodinu a začať normálne žiť. Proste neviem si predstaviť čo bude o 10 rokov. Boli situácie keď by som povedal že o 10 rokov budem určite mŕtvy a často som si aj prial nech už zomriem. Že už stačí. Proste už dosť. Ale vždy sa niekto našiel kto mi psychicky pomohol, psychicky pozdvihol, kto mi povedal, Fero takto nie, takto nesmieš, skús to nejako ináč. Takže je to taký začarovaný kruh. O desať rokov neviem…“

Na otázku či má pán František nejaký sen nám odpovedal priamo: rodinu. Každý z nás predsa niekoho potrebuje. Každý z nás si zaslúži mať svoj domov a niekoho, kto ho tam bude čakať. Takú realitu si zaslúži aj pán František a jemu podobných mnoho ďalších príbehov z ulice. Pomôžte nám šíriť príbehy ľudí bez domova, zaslúžia si našu podporu ❤️