60. narodeniny

P. Karol má dnes 59 rokov a túžobne očakáva svoje 60-te narodeniny, s kúskom irónie v hlase vravieva „len aby sme sa dožili“. 60 -te preto, že vtedy môže žiadať sociálnu poisťovňu o predčasný starobný dôchodok.  Na dôchodok sa veľmi teší, túži si oddýchnuť – v kľude vychutnávať krásu prírody a pokojný života starého muža.  

P. Karol toho prežil dosť, či mal v živote šťastie alebo smolu, ťažko posúdiť, no on hľadí aj na ťažké časy s pokorou. 

Ako dieťa nemal milujúcu rodinu, vyrastal s matkou a nevlastným otcom, ktorí svoju pozornosť a náklonnosť venovali súrodencom.Najmä zlý vzťah s matkou dodnes pôsobí Karolovi bolesť.Karol sa staral sám o seba aj keď žil v spoločnom dome s rodinou a hneď ako dospel a dokončil si vzdelanie odišiel z domu. Jeho blízky za ním nežialili, bez toho aby mu dali vedieť, zrušili mu v rodnom dome trvalý pobyt.  P. Karol ako vyučený a šikovný elektromontér pracoval a robotu si vždy dokázal nájsť. Našiel si aj ženu, s ktorou sa oženil a mali deti. Boli mladí, ona krásna no manželstvo im nevydržalo, vzťahy sa zhoršili a prišiel rozvod. P. Karol znovu opustil domov, tento krát ten, ktorý sám vybudoval a odišiel do sveta. Pracoval a býval na závodných ubytovniach v rôznych mestách, niekoľko rokov pracoval aj v susednom Rakúsku. S rodinou v kontakte nebol, manželka po rozvode na neho zanevrela a túto zášť preniesla aj na deti, ktoré ako je to v našej spoločnosti zvykom zostali v starostlivosti matky. Aj dnes so zasneným pohľadom a rozochveným hlasom hovorí o obrovskej túžbe vidieť svoje vnúčatá keď na ulici prechádza okolo mamička s kočíkom. Väzby sú však pretrhnuté a táto bolestná predstava sa už asi nesplní.  

Aj napriek tomu p. Karol žil ďalej, vycestoval do Poľska kde sa zoznámil so ženou, spolu bývali blízko jazera, chodieval na ryby… nežili ľahko, no žili dobre.  

Keď však p. Karol dostal vážnu cievnu mozgovú príhodu mnoho vecí sa zmenilo. Jeho zdravotný stav bol síce vážny no prežil. Je vďačný že zostal nažive, jeho dobrý priateľ dostal podobnú cievnu mozgovú príhodu v tom istom roku a zomrel. Následky na zdraví p. Karola sú však trvalé, okrem iného má obmedzenú hybnosť v končatinách na ľavej polovici tela – sťaženú chôdzu a ruku skoro ochrnutú. Pracovať už nemôže. Pre chlapa ako Karol je to veľká rana od života, celý život pracoval, bol zvyknutý neustále niečo robiť a tiež dokázať zabezpečiť seba a svojich blízkych. To sa mu už nedá. Z Poľska pricestoval na Slovensko, pretože nevedel ako ďalej a chcel si teda vybaviť dôchodok. Ocitol sa na hlavnej stanici v Bratislave, nebol tu niekoľko rokov a nevedel kam treba ísť. Ako to už býva, dôverčivého a strateného pána na vlakovej stanici okradli -zostal v ešte smutnejšej situácii ako bol. Zotmelo sa a nemal kde hlavu skloniť, od ľudí na ulici sa dozvedel o Nocľahárni sv. Vincenta de Paul. Karol nikdy predtým na ulici nebol, nebol bez domova a nemusel spať na ulici v neznámom meste. V nocľahárni strávil jednu noc, ktorá pre neho nebola vôbec ľahká. Druhý deň ráno rozpovedal svoj príbeh sociálnej pracovníčke. Keďže v Útulku sv. Vincenta de Paul bolo náhodou voľné miesto, rozhodli sa tam prijať p. Karola.  V spolupráci so sociálnou pracovníčkou začal postupne vybavovať záležitosti, na ktorých sa dohodli.  

P. Karol, ako aj mnoho iných starších ľudí má základné informácie o fungovaní systému sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Nevie aké tlačivo a aký formulár treba priniesť, vyplniť a vlastne ani kam presne ich treba odoslať. Nie je mu jasné čo všetko systém sociálnych služieb ľuďom v jeho situácii poskytuje a ako o to žiadať. Mnoho starších ľudí je na tom podobne, no zväčša majú blízkych, deti a vnúčatá ktoré im pomôžu, nájdu kontakt na internete, vytlačia formulár, zavezú ich na úrad… Na toto všetko zostane človek na ulici sám. Pocit stratenia sa v komplikovanom systéme nie je výnimočný. Spoločne sme s p. Karolom navštívili potrebné úrady, absolvovali lekárske vyšetrenia. Ako prvé bolo treba vybaviť preukaz poistenca, bez neho človek ťažko dostane zdravotnú starostlivosť a papierová kartička sa ľahko stratí alebo zničí. Ďalším krokom bolo získanie štátnej sociálnej podpory – dávky pomoci v hmotnej núdzi. O túto pomoc občan musí žiadať príslušné úrady v mieste trvalého bydliska, ak to nie je Bratislava a človek nemá žiadne financie na cestovné je problémom už len dostať sa na príslušný úrad. Karol sa na južné Slovensko vrátiť nechcel, čakajú ho tam staré a smutné spomienky, ktoré si už nechcel viac pripomínať. Rodinné zázemie tam už pre neho dávno nebolo, iba miesto plné trpkosti. Vrátiť sa nechcel.  Žiadali sme teda o zmenu trvalého pobytu na mesto Bratislava, kde sme sa stretli s istou mierou neochoty zo strany pracovníčok mestskej časti, no podarilo sa. Bolo treba však vybaviť nový občiansky preukaz s aktuálnou adresou trvalého pobytu. Bez občianskeho preukazu sa o žiadnu štátnu pomoc žiadať nedá. No samotný občiansky preukaz si vyžaduje zaplatenie správneho poplatku. Kde financie získať… pre chorého človeka nie je mnoho možností.

Organizácia DEPAUL SLOVENSKO poskytla klientovi príspevok na nový občiansky preukaz vďaka fondu individuálnej pomoci. S novým OP išiel p. Karol žiadať o pomoc.  Aj dávka pomoci v hmotnej núdzi si vyžaduje mnoho administratívnych úkonov – zaradenie sa do evidencie uchádzačov o zamestnanie, vydanie rozhodnutia o nepriznaní dávky v nezamestnanosti, o nepriznaní nemocenských dávok, potvrdenia zo sociálnej poisťovne… všetko toto trvá nemalý čas. S p. Karolom sme sa stretli s mnohými pracovníčkami a pracovníkmi na úrade no len jedna z nich sa po zodpovedaní štandardných otázok neveriacky opýtala: „On nemá vôbec nič?? Ani dávku v hmotnej núdzi? Ani dôchodok? Vôbec nič?“ Áno, tak to je, p. Karol nemá vôbec nič, žiadne financie, žiadnu sociálnu pomoc či dávku. Všetky tieto podporné systémy na svoju prácu potrebujú určitý čas, no konkrétny človek tento čas musí zvládnuť aj kým plynie 30 či 60 dňová lehota.V útulku sv. Vincenta de Paul, kde p. Karol býva už niekoľko mesiacov vieme pomôcť aj klientom, ktorý aktuálne nemajú na zaplatenie našich služieb. Za asistencie sociálnej pracovníčky klient požiadal o invalidný dôchodok, štátne sociálne príspevky, priznali mu preukaz  ZŤP a tiež odkázanosť na sociálnu službu v domove sociálnych služieb.  

P. Karol sa už teší na lepšie časy, rád by býval s ľuďmi svojho veku, prechádzal sa prírodou a chodil na rybačku. Veríme, že už čoskoro sa budeme môcť s p. Karolom tešiť z umiestnenia vo vhodnom zariadení sociálnych služieb a z dôchodku. Na jeho elán do života budeme ešte dlho spomínať.Karol v útulku rozdáva radosť nám všetkým, jeho zmysel pre humor, vždy milý úsmev a prianie pekného dňa s kúskom potmehúdstva v očiach človeku nedovolia neusmiať sa tiež. 

Zdieľanie článku:

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email