Keď mi amputovali nohy, prebral som sa, okolo mňa kopec sestričiek a lekárov, lebo vraj ľudia zvyknú kričať a metať sa a tak. A ja nič, tak sa lekár pýta, ako sa máte, Kamil? No jak by som sa asi tak mal mať, bez nôh!
Mal asi milión vážnych diagnóz. A stómiu. A prekonal rakovinu. A mal za sebou náročné operácie a na chrbte ešte k tomu vláčil silné depresie. (Ja si len poležím sestra, nebudem nikoho teraz otravovať. Dajte si horalku, ja sa o vás takto ráno niekedy aj bojím, bledá ste jak stena.) Bol ako zo železa. Keď si šiel zapáliť, viezol sa dolu výťahom, zoskočil z vozíka, šupol ho po schodoch dole a schody preliezol, než som stihla žmurknúť. Nasadol na vozík, dvere otvoril sebe aj mne, sestra, teraz si tu dajte cigaretu se mnu, nelietajte stále, veď stíhate, treba si aj vydýchnuť. Jeho samostatnosť bola vskutku ohromujúca. Do električky „chodil“ sám, vyskočil po schodoch ešte skôr, než šofér stihol vytiahnuť rampu a povedať švec, vozík vyšvihol hore pred sebou. Alebo – nezabudnuteľná hádka s kamarátom, že kto má lepšie nohy a teda môže nosiť šortky. Na ulici bol celé roky, hádam aj desaťročia. Jeho odolnosť dosahovala také grády, až sa stala hrádzou proti akýmkoľvek mojim ťažkostiam. Lebo keď teda Kamil môže…
Problémom, kvôli ktorému od nás večne odchádzal a potom sa zas vracal, bol alkohol. Najprv sa s ním zžil, potom ho na pár mesiacov ignoroval, a potom zas nie, a tak dokola, závislosť je silný pán. Nakoniec sa jeho zdravie tak vyhrotilo, že po pár dňoch na ulici bol znovu v nemocnici v horúčkach, z vozíka sa sám nevedel ani premiestniť na posteľ, zato keď vychádzal z izby, pospevoval si „Zaspala nevesta“. Ixtý krát sme ho potom vzali do Útulku svätej Lujzy, lebo nám to nedalo a Kamil sľuboval, že tento raz od nás už naozaj, naozaj odíde do stabilnejšieho bývania.
Osamelému vlkovi a samostatnému jedincovi síce tento krok nikdy príliš nevoňal, ale teraz vraj pôjde. A tak mu naši sociálni pracovníci vybavili bývanie v domove sociálnych služieb. A šiel. Býva tam viacero našich klientov, a tak Kamil podotkol, že to bude dobrá parta a nudiť sa hádam nebude. Keď ho náš šofér šiel zaviesť, pred autom stálo zo desať klientov a klientok. „Však já vám večer volám, čo robíte cirkus.“ Tak už cirkus nerobím. Len trošku a opatrne, aby sa nepovedalo.
Našu prácu a ľudí bez domova môžete podporiť tu:
ĎAKUJEME VÁM!
